reklama

More moje moré zelené more

Keď som mala 8 rokov, naši nás vzali na dovolenku do Talianska. Naši tam boli už aj rok pred tým, ale ja som musela zostať doma, pretože decko rok po operácii srdca nemôže ísť na nepreskúmanú pôdu cudzej krajiny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dnes už mám zaplatenú dovolenku na Malte a teším sa presne tak rovnako ako vedy, keď som mala 8 rokov. Úplne si pamätám na to ako som dostala vysvedčenie o dva dni skôr ako ostatní, lebo sme odchádzali ešte cez školský rok. Pamätám si na to ako som prišla domov a mama piekla koláče a že u nás sedela babina, ktorá šla s nami a s mamou sa dohadovali čo všetko ešte treba pobaliť. Autobusom sme šli poobede a cez noc. Vôbec som nemohla spať, lebo som sa tak neuveriteľne tešila na to more, že som musela stále behať po autobuse. Z cesty si pamätám jednu pumpu, kde sme mali cik pauzu a potom už vlastne nič, lebo bola tma.Ráno sme dorazili do Talianska a ja som vykúkala z okna a hľadala to more. Otras nikde nebolo. Som si myslela že ma klamú, lebo dospeláci a autobusár sa na mne smiali a vraveli že už, už za chvíľu. Počas tej cesty som sa otázku "Kedy tam už budeme" opýtala asi 150 krát. Až nakoniec sme zastali a ... to more tam nebolo. Museli sme ísť najprv do hotela. A až po dvoch hodinách sme sa teda išli pozrieť na more. Teda ako, more je more. Nie je nič tomu podobného. Keď som ho videla hneď som utekalááá a zrazu rííp ho. Môj prvý kontakt s morom skončil mojim absolútnym namočením a rozrazeným kolenom, pričom to blbé slané more ma neuveriteľne štípalo. Samozrejme, nie že by ma ľudia ľutovali, ale oni sa na mne smiali, že aké milé. Oni nemali rozrazené kolená. Odvtedy sme sa chodili kúpať každý deň dva krát, prešli sme kúsok po meste a cez veľkú križovatku a už sme boli na pláži. A keď už sme boli tam, ľudia to vám bolo. Toľko farieb, hlasov, hudby a ľudí som nikdy dokopy nevidela. Najviac sa mi na pláži páčil taký černoch, ktorý bol oblečený vo veľkom plášti na ktorom mal zaveseneé všelijaké hodinky, šperky a čo ja viem ešte čo a chodil dookola a kričal "Haló koko ko presko Haló koko" trošku som sa ho aj bála aj mi bol smiešny. Na tomto zájazde sme boli s našimi folkloristkami tetinkami a jedna tam mala aj takú kamošku ktorá sa volala Margot. Bola milá a ja som si ju predstavovala ako chodiacu Margotku-čokoládu. Ako decku po operácii mi naši nechceli kúpiť ani zmrzku, na čom sa smejeme dodnes, lebo im to stále vyčítam. Báli sa že ochoriem, ale aj bez zmrzky som ochorela a nádchovala. A keď som smrkala tak som strašne trúbila. A jeden talian v obchode ako reakciu na moje smrkanie zakričal "mamma mia" strašne vtipný všetci sa rehotali a ja som sa cítila strašne. Na druhý deň som zostala dlhšie v hotely s tatinom a na pláž sme šli ako poslední. To bolo super, pretože cestou na pláž bola auto opravovňa a pred ňou stálo červené ferari. Tak ma doňho posadil a odfotil. nechápem ako je možné že som sa dokázala usmievať. to sedadlo čierne, koženné pálilo úplne neuveriteľne. V hotely s nami bývali aj nejaké cudzie decká, ktorým sme nerozumeli ani mäkké f, ale hrávali sme sa spolu po večeroch na terase, na ktorú sme preliezali malým okienkom na medziposchodí. Bolo tam väčšie dievča asi také ako moja segra a sestrenka a s ňou sme hrávali tenis a ešte taký jeden malý otravný chalan, ktorý mal striekaciu pištoľ a strašne všetkých akože strieľal. Najprv bola sranda hodiť sa o zem akože mŕtva ale skúste sa šľahnúť o zem 20 krát za sebou. Potom sme mu už len utekali. A ešte jednu vec si pamätám a dúfam že sa toho roku nezopakuje. Jedného dňa koncom dovolenky mi sestra zobrala moje vedierko a strašne sa so svojou spolužiačkou a sestrenkou oblievali, ako keby neboli v mori. No a ja som zatiaľ hĺbila jamu. Aj k tomu mám fotku ako sa pekne snažím, usmiata a veselá. Potom mi však došlo, že na to aby som svoju jamku naplnila vodou, potrebujem to vedierko, ale oni mi ho nechceli dať. Jediný spôsob ako sa to dalo spraviť bolo donášať vodu z mora do jamky v ústach. A tak som začala. Lenže ma videla tá Margotka a hneď to bežala žalovať mojej mame. A tá keď ma uvidela, strhla ma za ruku a pred celou plážou ma vyplieskala po holej a a vynadala, že či nevidím že tam psy chodia kakať.... atď. Tatko to všetko fotil a tak mám fotky ako ručím na deke a mama sa tvári na spôsob "mne je to jedno pre mňa za mňa vypi aj celé more" Bolo to super, neuveriteľné videla som more, sedela som vo Ferari, jedla som taliansku pizzu a videla San Maríno. A tak sa teším na tú tohoročnú, lebo už viem, že psy kakajú do vody, že more je slané, že aj keby som som sa veľmi snažila tú jamku vodou nenaplním a že tety menom Margot sú žalobaby. :o) a tak si teda budem váľať šunky, chytať bronz, chodiť do múzeí, viesť multikuluturálne rozhovory, viazať priateľstvá a jesť olivy a Bebe kekse.Už sa neviem dočkať.

Mária Jamborová

Mária Jamborová

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Taký malý, krpatý živel, ktorý je vždy skôr počuť ako vidieť Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu